A tak som si spokojne nažívala, až kým som sa jedného pekného dňa nezoznámila s istou pani Jankou. Pani Janka bola sestrička z novorodeneckého oddelenia v istom meste. Reč prišla na vybavenie nemocníc a na veci, ktoré ich pôrodnica poskytuje, či neposkytuje mamičkám. Povedala mi: „Veľa vecí sa nám z oddelenia stráca. To slobodné matere všetko poberú!“ V tom sa zasekla, uvedomila si, že aj ja som „slobodná mater“. Neviem, či zamrazilo viac mňa, alebo ju. Takže, predsa len sme iné. Sme nakazené infekciami, zlodejstvom a inými pliagami. Vychovávame svoje deti bez oštemplovaného kusu papiera na manžela! Hrôza! Takže, suma sumárum: keď som slobodná a stala som sa matkou, som automaticky sociálny prípad. Keď som sociálny prípad, som zlodejka. Krása…
Keď mi predstavovali novú spolužiačku v jazykovke, povedali mi: „Je to slobodná mamička“. (Asi zabudli, že aj ja ňou som) Nepovedali, že je to šikovná študentka, ani že je štíhla čiernovláska, ani že je trénerka jogy. Ona bola hrozná! Bola desivá! Bola „Slobodná mamička"! Univerzálna značka stratených prípadov.
P.S. V lete som sa nakoniec predsa len vydala. (Princ sa dostavil, bieleho koňa nemal.) Tak, slobodná mamička je už konečne „na poriadku“. Pýtam sa ťa však, národ môj, prečo mi teraz nikto nepovie: „vydatá mamička“???
